But more, much more than this... I did it my way... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Moja rodinka :), Svet okolo mňa, Aleluja
Pytas sa, co je to stastie? Stastie je vsetko okolo teba. Stastie je to, ked mi slnko svieti do tvare. Stastie je kvapka studenej vody na mojich perach. Stastie je to, ked sa bosy prechadzas po jarnej trave a vychutnavas si jej steklenie.
Pamätám si Tvoju tvár, keď si sa smial. Bola ako Slnko, okolo ktorého sa točí celý vesmír.
Prišla jeseň. Studená, upršaná, farebná. A tak krásne nostalgická...
„...nikdy som si pri rieke nemohol pripadať osamelý. Kým bolo v meste toľko stromov, dalo sa každý deň nahliadať, či už ide jar, až v jedno ráno ju priniesol cez noc teplý vietor. Niekedy ju ťažké, studené dažde zase zahnali, takže sa zdalo, že jar už nikdy nebude a že človek príde v živote o jedno ročné obdobie. To bývala jediná naozaj smutná doba, pretože to bolo niečo neprirodzené. Človek čakal, že mu bude smutno na jeseň. Každý rok kus človeka umieral, keď zo stromov padalo lístie a vo vetre a v studenom zimnom svetle trčali holé vetvy. Človek vedel, že jar zase vždy príde, tak, ako vedel, potom, čo rieky zamrzla, že opäť raz potečie. Ale keď tie studené dažde neprestávali, kým jar zabili, bolo to rovnaké, ako keď niekto mladý zomrie bez príčiny...“
Už dlhé týždne nás obklopujú rôzne reklamy, všetky svorne hlásajúce „bude nám svetovo“. Fajn. Myšlienka je to krásna. Globalizácia je skvelá, rok po vstupe do EÚ sa aj patrilo, aby sme mali konečne nejakú príležitosť cítiť sa naozaj svetovo. Lenže skutočnosť je, žiaľ, na míle vzdialená proklamovaným heslám.
Ako veľmi je krehká dôvera? Krehkejšia, ako čerstvá škrupina po vyliahnutom kuriatku? Jemnejšia, ako pavučina, ktorú sotva vidíme medzi zelenými listami rozkvitnutých stromov?
Prvá mi steká po tvári a prezrádza, že sa mi chce tak trochu plakať. Niekedy je všetko na svete smutné a nič nedáva zmysel.
Včera som dostala svoju prvú pusu. Teda, nie úplne prvú. Ale včera ma niekto prvýkrát pobozkal pod čerešňou.
Dnes ráno som opäť raz cestovala vlakom do školy. Nič zvláštne, úplne normálne prebiehajúca cesta, ak si odmyslíme predĺžený čas cestovania kvôli rekonštrukcii železničných tratí. Našťastie sme však chytili ten sympatický (a čistý), nový a navyše tichučký vlak, takže sa to dalo vydržať...
Tak, a mám dvadsať. Poviete si – no a čo??? No a práve to... Vlastne mám dvadsať už týždeň, ale tak naozaj som to pocítila asi až dnes. Viem, že mnohí z vás ešte stále nechápavo krútia hlavou, ale spomeňte si aj VY, ako ste oslavovali tento deň...
Dnes som prvý a posledný raz (naozaj!!!:)) utiekla z práce. Pôvodne s úmyslom ísť domov písať seminárku, ktorú musím odovzdať už v sobotu. Lenže veci sa vždy zvyknú vyvíjať inak...
Túžime sa podobať najvzácnejším druhom vtákov lietajúcich po nebi, ktorým smrteľníci len závidia slobodu.
...alebo o tom, ako to bolo v období antiky a ako je to dnes...
Tak trochu inak; jednoducho, krátko a nadnesene poňaté moje vnímanie reality (dnešného deformovaného sveta)...
Sú chvíle, kedy sa každý z nás pýta, prečo sa deje PRÁVE TO, čo sa deje...
Zdá sa to iba mne, alebo je to naozaj tak, že keď už raz príde do môjho okolia smrť, vezme hneď viacerých naraz? Je to snáď kvôli tomu, aby sme si uvedomili, koho okolo seba máme a začali si ľudí trochu viac vážiť? Alebo je to naozaj iba prirodzený kolobeh života a hlúpa náhoda, že naši blízki odchádzajú do neba spoločne...?
