„...nikdy som si pri rieke nemohol pripadať osamelý. Kým bolo v meste toľko stromov, dalo sa každý deň nahliadať, či už ide jar, až v jedno ráno ju priniesol cez noc teplý vietor. Niekedy ju ťažké, studené dažde zase zahnali, takže sa zdalo, že jar už nikdy nebude a že človek príde v živote o jedno ročné obdobie. To bývala jediná naozaj smutná doba, pretože to bolo niečo neprirodzené. Človek čakal, že mu bude smutno na jeseň. Každý rok kus človeka umieral, keď zo stromov padalo lístie a vo vetre a v studenom zimnom svetle trčali holé vetvy. Človek vedel, že jar zase vždy príde, tak, ako vedel, potom, čo rieky zamrzla, že opäť raz potečie. Ale keď tie studené dažde neprestávali, kým jar zabili, bolo to rovnaké, ako keď niekto mladý zomrie bez príčiny...“